MOTOR OIL ACROPOLIS (MOA)
V dejinách architektúry sa nezriedka stretávame s fenoménmi ako napr. konceptmi architektúry, ktorých výstupom bola často len ucelená teoretická a utopistická predstava (Etienne Louis Boullé: Projet de cénotaphe à Newton, 1784), ale aj modernými realizáciami architektúry, ktoré pracujú s ideami dekonštrukcie podstaty architektúry ako niečoho statického a pevne daného (Diller, Scofidio+Renfro: Blur Building, 2002). Tieto idey majú svoju tradíciu a v dejinách teórie architektúry žijú vlastný a nezávislý život. Obdobné koncepty a smer uvažovania, v ktorom sa popierajú zaužívané princípy a klišé, je konfrontáciou s tým, čo by sme mohli zjednodušene označiť ako názor, ktorý architektúru chápe ako oblasť umenia charakterizovanú najmä funkcionalitou a statickosťou. Dialóg s tým, čo možno nazvať intuitívna definícia, nie je vo svete verejnej sféry jednoduchý, pretože oblasti tvorby ako architektúra alebo priemyselný dizajn so sebou nesú prednastavenú interpretáciu cez optiku funkcie.
Idea realizácie MOTOR OIL ACROPOLIS (MOA) je podmienená snahou o presah zjednodušujúcich definícií, či lepšie, obohatenie intuitívneho chápania architektúry cez kontext spochybnenia jednoznačnej formálnej úlohy akú predstavuje idea chrámu. Podobne ako hudobný skladateľ Arvo Pärt a jeho chápanie hudby ako obmedzenie ticha, ktoré túto hudbu obklopuje, aj predkladaný projekt MOA vychádza z analogickej idey architektúry ako ľudského gesta, ktorým je vyuzátvorkovaný priestor, – ktorým je uzamknutá časť prázdna. MOA je snahou narušiť prázdno a dekorovať priestor vymedzený archetypálnymi elementmi architektúry akými sú stĺp, či motív architrávu. Motív pevného stĺpu je v projekte naznačený tečúcim olejovým stĺpom. Motív architrávu súvisí s technickým zariadením, ktoré nesie mechaniku celého systému púmp a rozvodov oleja.
Zámerom projektu MOA je akcentovať syntézu materiálnej a formálnej zložky diela. Prostriedkom ako zvýrazniť túto vnútornú jednotu je výber takých materiálov a materiálnych zložiek, ktorých samotná povaha, kvality a vlastnosti majú výrazný ideový presah a stávajú sa nielen médiom určitého odkazu, ale aj obsahom.
Materiálnu zložku diela tvorí súbor prvkov:
● stĺpy z konštantného prúdu motorového oleja
● priznaná (otvorená) konštrukcia a rozvody olejového potrubia
● zvukový efekt tlakových čerpadiel
● práca s osvetlením a efekt presvetlenia oleja
Formálnymi prvkami diela sú:
● stĺporadie ako architektonický motív (stĺpy a architráv)
●symbolické kvality jednotlivých materiálov – matérie o sebe (zvuk ako znak aktivity, proces tečenia oleja ako idea času, hra so svetlom)
Spojenie dynamického a statického prvku v prípade inštalácie MOA súvisí s viacerými asociáciami.
Ako prvý treba osvetliť samotný motív intuitívne uchopiteľného prvku stĺporadia, ktorý súvisí s ideou chrámu. Esenciou projektu MOA je spojenie práce s fundamentálnymi prvkami architektúry s ideou nadčasovej formálnej úlohy, ktorou je chrám ako vymedzenie priestoru sakrálna. Asociáciu chrámu má navodiť idea olejového stĺporadia, ktoré však neobklopuje chrám, ale je v jeho vnútri. Vedome tak dochádza k ideovému obratu, pri ktorom je divák a návštevník MOA vstupom do interiéru odkazovaný na priestor exteriéru – svet mimo chrámu.
Druhý motív je idea procesu. Práve fenomén procesu a časovosti je obsahom a výtvarnou pointou diela. MOA nie je koncipovaná ako statický objekt, ale je výsledkom synergie statického symbolu stĺporadia a dynamického prvku, ktorého prejavom je stekanie konštantného prúdu motorového oleja. Zámerom je priblíženie sa k definícii architektúry ako určitej formy vymedzenia prázdna a ponúknutie predstavy architektúry ako špecifického sochárskeho diela, ktoré je nadizajnovaním situácie.
Projekt MOA využíva negáciu prvoplánovej funkcionality architektúry. Výstupným materiálom takejto architektúry nie je konzumná funkcia – pobyt v takomto objekte (chráme), ale umelecká ne-funkčnosť – osamotenosť estetickej funkcie objektu. Percepčne a sémanticky ľahko uchopiteľné prvky ako stĺpy, architráv a nimi vytvorené stĺporadie sú v kontraste s použitým materiálom oleja, ktorý neguje ich konštrukčnú funkciu. Vzhľadom k použitým materiálom a proporciám stĺporadia je MOA ne-dotknuteľnou a ne-použiteľnou architektúrou, a je skôr architektonicko-sochárske a audiovizuálne gesto. O takéto stĺpy sa nedá oprieť a aj samotná možnosť pohybu medzi stĺporadím je vizuálnym efektom „olejopádu“ sťažená. Vstup do priestoru inštalácie MOA je vojdením do nebezpečného územia, kde akoby návštevník nemal čo robiť.
MOTOR OIL ACROPOLIS AS INVERTED TEMPLE
Ein Bauwerk, ein griechischer Tempel, bildet nichts ab. Er steht einfach da inmitten des zerklüfteten Felsentales. Das Bauwerk umschließt die Gestalt des Gottes und läßt sie in dieser Verbergung durch die offene Säulenhalle hinausstehen in den heiligen Bezirk. Durch den Tempel west der Gott im Tempel an. Dieses Anwesen des Gottes ist in sich die Ausbreitung und Ausgrenzung des Bezirkes als eines heiligen. Der Tempel und sein Bezirk verschweben aber nicht in das Unbestimmte. Das Tempelwerk fügt erst und sammelt zugleich die Einheit jener Bahnen und Bezüge um sich, in denen Geburt und Tod, Unheil und Segen, Sieg und Schmach, Ausharren und Verfall – dem Menschenwesen die Gestalt seines Geschickes gewinnen.[1]
Martin Heidegger: Das Werk und die Wahrheit, § 31
MOA, ako vyplýva z názvu, je spojením dvoch prvkov – motorového oleja a pojmu akropoly, ktorej jedným z charakteristických znakov je motív stĺporadia. Oba tieto prvky, ktorých materiálno-symbolický charakter v sebe dielo nesie, vytvárajú priestor pre prepojenie média a obsahu diela. Zámerom je akcentovať spojenie intuitívne uchopiteľných vlastností jednotlivých zložiek diela, kde médium a forma podania sú súčasťou odkazu (the medium is the message)[2].
Pojem Akropolis (Ακρόπολις) je zložený z dvoch termínov, a to slova akros (akron), ktorým označuje vyvýšené miesto a pojmu polis denotujúci spoločenstvo, obec. Ideu akropoly charakterizuje niekoľko esenciálnych vlastností. Prvou je situovanie chrámu – jeho postavenie na vyvýšenom mieste ako dominantný urbanistický bod, ako centrum zmyslu, pravého bytia, ku ktorému vzhliada ľudská spoločnosť vo svojich dejinách a v rôznych podobách. Zároveň je to priestor, kde už tu na zemi viditeľne, hmatateľne existuje hierarchicky akcentované miesto prebývania bohov. Akropola je chrámom na kopci a viditeľným znakom existencie sveta nad ľudským svetom. Samotná stavba – symbol chrámu – nie je len svetom nebeskej hierarchie, ale je miestom väzby medzi týmito dvoma svetmi. Supersvet, ktorý je vymedzením sakrálna pozvaný do kontaktu s človekom je od sveta smrteľníkov odlišný predovšetkým v jeho nesmrteľnosti.
Hierarchický motív chrámu ako miesta, v ktorom sa stretáva človek s osobným Transcendentnom je archetypálnym znakom ľudskej religiozity. Antický chrám, synagógu, mešitu, kostol a i. môžeme chápať ako architektonické vyuzátvorkovanie miesta, v ktorom človek uzatvára posvätno (Das Heilige) a oddeľuje ho od sféry profánna.
Zámerom výtvarnej inštalácie MOA je obrátiť tento vzťah a poukázať na hranicu dotýkania sa sakrálneho a profánneho. MOA sa stáva obráteným chrámom – inverted temple (IT). Na realizáciu tohto zámeru je vedome volený súbor výtvarných motívov akým je stĺporadie a jeho použitie v interiéri. Aj MOA pracuje s ideou svätyne s akou sa stretávame v prípade antických, ale aj židovských a kresťanských chrámov. Posvätný okrsok (naos) je však zväčša prázdny priestor, ktorý je vymedzený pre oltárnu obetu a pohyb okolo oltára. Aj v tradičných chrámoch sa stretávame s použitím vnútornej architektúry, ktorá má za cieľ užšie priestorové definovanie najsvätejšieho miesta. Takýmito ikonografickými prvkami sú napr. ortodoxný ikonostas, triumfálny oblúk presbytéria, baldachýnová oltárna konštrukcia a pod. MOA tento motív prázdneho priestoru svätyne vedome neguje a priestor posvätného okrsku a jeho územie tu v takomto zmysle neexistujú.
Prostredníctvom chrámu je v chráme prítomný svet sakrálna, no v prípade MOA je sledovaný presný opak.[3] Idea obratu – prevrátenia koncepcie symbolu chrámu v kontraste s jednoduchou architektúrou pavilónu – je reflexiou nad povahou vymedzenia sakrálneho a profánneho. MOA ako kostol nie je pozvaním do priestoru sakrálna, ale odkázaním návštevníka k sakrálnosti exteriéru – sveta mimo. Estetickú situáciu, ktorú projekt MOA navodzuje medzi dielom, autorom a divákom, možno chápať ako problematizovanie otázok o posvätnom priestore – kde je takýto priestor, aký je jeho význam, ako ho možno oddeliť od sveta profánneho. Dynamický obrat, o ktorý sa inštalácia pokúša búra toto prísne delenie a naopak odkazuje na svet posvätného mimo chrám, v ktorom návštevník stojí. MOA ako obrátený chrám tak predstavuje ideu exteriéru v interiéri. Návštevník vchádza do chrámu ako priestoru osobného stretnutia s Transcendentnom, vstupuje do priestoru modlitby, ale tu je symbolom exteriéru vysielaný späť do sveta.
Motív obráteného chrámu IT nie je kombinovaný s ideou časovosti náhodne. Svet posvätného je charakterizovaný atribútmi nevyhnutnosti a teda nepremenlivosti. Spomenutý motív delenia profánneho a sakrálneho súvisí s delením atribútov a diferencií sveta bohov či posvätného a svetom človeka. Svet Transcendentna sa nemení a dialóg človeka s touto ríšou ponad premenlivosť jeho vlastnej existencie – s ríšou sakrálneho – je rozhovorom o nesmrteľnosti.
Posmrtný svet je spojený s ideou nadčasovosti, a svet človeka s efemérnosťou. Od takéhoto čítania funkcie sakrálnej stavby je už len na krok k interpretácii chrámu ako azylu. Práve toto chápanie priestoru sakrálna chce MOA negovať. Vedomie smrteľnosti a efemérnosti, od ktorej sa uteká zo sveta profánneho do sveta pseudosakrálneho, je v inštalácii MOA hlavnou ideou. Akropola motorového oleja má pôsobiť presne opačne. Aj tu sa pracuje s obrátením pointy toho rozdielu. Použitie motorového oleja v sebe nesie intuitívne uchopiteľný odkaz ľudského produktu, ktorý je transformáciou prírodného produktu. Stĺpy stĺporadia nemajú a nemôžu mať žiadnu špecifickú dekoráciu, nie je to nič iné ako motív funkcie, nenachádza sa tu žiaden dekoratívny prvok. Jediným dekoratívnym motívom je tok a kvalita samotného oleja. Funkcia nosnosti, ktorá je jednou z esenciálnych vlastností stĺpa tu nie je prítomná. Stĺpy MOA sú skôr ako osamotené obelisky , ktoré nenesú žiadnu hodnotu, žiaden strop, ktorý na nich stojí. V prípade MOA nemá stĺp žiadnu funkciu a každý o sebe je len sochárskou súčasťou diela.
Idea použitia oleja vychádza z jednoduchej myšlienky kolobehu, kde pôvod oleja – ropa – svedčí o cykle vzniku a zániku. Ropa ako symbol pominuteľnosti hmoty, ale zároveň platformy vzniku nového života, teda určitej množiny vzťahov. Ambíciou je sa vyhnúť prvoplánovému enviromentalistickému problematizovaniu fosílnych palív. Naopak, motorový olej možno chápať ako ľudský produkt, ktorý je zvrátením už mŕtvej veci a tým jej funkčným oživením. Ako taký je premenou niečoho mŕtveho na niečo nové, čo si však zachováva symbolický charakter svojej mortality. Olej je produktom smrti a symbolom toku času – z dinosaura na ropu a z ropy na olej a z oleja na používanie a po použití späť k smrti. Práve tento motív akcentuje práca s tečúcim olejom, jeho neustálym pretekaním a zároveň kolobehom v diele. MOA nie je chrám nadčasovosti, ale naopak, je to priestor, ktorého úlohou je akcentovanie toku času, onoho pantha rei.
Akropola motorového oleju je oslavou premenlivosti, kontingentnosti bytia, ktoré nie je len mimo chrám, ale je pointou interiéru. Ústredným symbolom inštalácie MOA jej kontrast statickosti výtvarného motívu stĺpov a dynamickej premenlivosti tečúceho oleja. Návštevník tak vchádza do MOA, ktorá ako obrátený chrám odkazuje na posvätný priestor mimo neho.
PhD.Lukáš Jeník
[1] HEIDEGGER, Martin: Holzwege (Das Werk und die Wahrheit, § 31). Franfurkt am Main : Vittorio Klostermann, 2003, s. 27–28.
[2] Porov. MCLUHAN, Marschall: Understanding Media: The Extensions of Man : Critical Edition. Gingko Press
[3] HEIDEGGER, Martin: Holzwege, s. 27–28.