THE AGREEMENT (Slovenská verzia)

What Art really reveals to us is Nature's lack of design, her curious crudities, her extraordinary monotony, her absolutely unfinished condition. Nature has good intentions, of course, but, as Aristotle once said, she cannot carry them out.1

„Human Art and Inhuman Nature“ – to je názov eseje z knihy Filozofia moderného umenia (The Philosophy of Modern Art) od Sira Herberta E. Reada.2 V danej kapitole Read reflektuje takpovediac večný problém významu umenia a dizajnu v živote človeka. Umenie sa javí ako výsledok a odpoveď na ľudskú potrebu vytvárania a obklopovania sa viac či menej umelými artefaktmi. Rámec i pointa Readovho skúmania je daná samotným názvom a už v začiatku podopretá intuitívnym názorom Oscara Wilda, pre ktorého je celý problém s tvorbou umenia spojený sideou umelej prirodzenosti. Samotný Wilde3 tak smeruje protežovaniu ľudskej tvorby pred samotnou prírodou. Podľa Wilda je príroda a pluralita prírodných foriem vo svojej fragmentárnosti monotónna. Krása zoologickej či akejkoľvek záhrady je objavená a tak aj tvorená pozorovateľom, ktorý je mimo nej.4 Je to príroda, ktorá potrebuje subjekt, nie naopak. Na rozdiel od Wildovho oslobodenia umenia od sveta prírody, úzke prepojenie oboch svetov a akcent na prírodnú krásu nachádzame najmä u iného viktoriánskeho autora a mysliteľa Johna Ruskina. Avšak samotná prirodzenosť, a to, čo nazývame svetom prírody ako priestor, ktorý je odlišný od sveta umelého, je príliš radikálny ideový rez. To, čo tak radikálne sémanticky oddeľujeme astaviame do protichodných pozícií (prírodné/prirodzené vs. umelé/neprirodzené) nemusí byť v reálnom konflikte.5 Ani spomenutí autori nechápali stret ľudského a prírodného takto radikálne aobaja iným spôsobom akcentovali subjekt, ktorý nie je zrkadlom prírody, ale je jej reprezentantom. Samotný subjekt, raz pozorovateľ a inokedy tvorca, je bytosťou na rozhraní svetov a občanom oboch. Človek je tvorca vnímajúci to, čo stvoril, ale aj to, čo nestvoril.

Dielo “THE AGREEMENT” je o explicitnom spojení prírodného a umelého, ktoré sú obsahom jednej nádoby. Jednoslovnou asociáciou daného diela je pojem konštrukcie. Konštrukcia, ktorá: nesie, prepája a obopína, podopiera a vytvára rovnováhu, otvára a chráni ako mesto, predznamenáva stav ukončenia a zrkadlí stav procesu. Autorovi nejde o nápodobu – mimesis prírody, no ani vytváranie umelého v kontraste s prírodným. “THE AGREEMENT” je projekt, kde sa umelé stáva prirodzeným. V danom diele sa tak zračí elementárna idea, s ktorou pracuje Read, Ruskin aj Wilde. Umenie je aktivita, ktorá je súčasťou prirodzenosti jedného živočíšneho druhu – človeka. “THE AGREEMENT” je výsledok prirodzenej potreby autora tvoriť. Pre autora však nie je cieľom tvoriť niečo umelé do sveta prírodného, ale prirodzené do sveta prírody. Libertínyho dielo je konštrukciou druhej prírody, a to v dialógu s tým, čo Read nazýva ne-ľudskou prirodzenosťou.

“THE AGREEMENT” je viac architektonickým než sochárskym dielom. Tomáš Gabzdil Libertíny stavia a konštruuje dielo ako stavbu z konkrétneho materiálu a podľa konkrétneho plánu, nemodeluje ho ako sochu. Dizajn prírodných foriem akým je včelí plást je prirodzenou stratégiou, ktorá slúži prežitiu včiel. Nie geometria, ktorú obdivuje na plástoch

človek, ale funkcia plástu byť domovom je zmysel daného materiálu. Domovom, ktorý rastie, mení svoj tvar a má svoj vlastný život. Libertínyho architektúra rešpektuje prírodné zákony, stáča sa a hľadá stabilitu, vyrovnáva tlak a mení svoj tvar podľa požiadaviek stability a prežitia samonosnej konštrukcie. Samotná podoba nie je sochárske dielo, ale snaha o hľadanie stability a “THE AGREEMENT” tak predstavuje racionalizáciu tvaru.

Úľ nie je osebe ani krásny ani dokonalý, je iba prirodzený a v tom spočíva Wildova predstava o monotónnosti prírody. Veď to, čo má podľa Wilda charakterizovať umenie je predsa jeho bezúčelnosť.6 Je to až subjekt, pozorovateľ, ktorý sa pasívne nadchýna nad krásou prírodnej usporiadanosti a tak dáva svetu prírodného estetickú hodnotu. Tomáš Gabzdil Libertíny však ako bytosť z iného sveta aktívne vstupuje do sveta prírody. Rekalibruje, mení konštrukčné princípy a poskytuje včelám nový plán – propozíciu. A aká je reakcia? Podpísanie zmluvy. Svet druhej – Readovej ne-ľudskej prirodzenosti prijíma jeho výzvu. Konštrukcia, ktorá pochádza zo sveta autora a je umelou, sa stáva prirodzenou platformou pre prácu včelieho roja. Pre samotné dielo ako dialóg s prírodou je nevyhnutné toto prijatie, ktoré sa tejto umelej konštrukcii dostáva. Včely reagujú svojou tvorbou expanziou ponad zámery samotného autora. Včely nie sú len manipulované, ale využívajú novú konštrukciu a prirodzene si osvojujú umelé. Nie sú len ako ornament danej konštrukcie, ale sú spoluautorom.

V Libertínyho “THE AGREEMENT” sa za sklom objavuje obdobný motív ako v prípade architektúry Waltera Gropia, kde je samotný pohyb v presklených funkcionalistických priestoroch (Fagus Shoe Factory) dekórom a tak dostáva dielo vždy novú podobu. Prirodzený proces existencie jedného druhu – kolobeh života včiel – sa stáva predmetom estetickej skúsenosti človeka. Idea ocenenia života a tvorby včiel pozorovateľom je akcentovaná uzavretím sochárskeho elementu do architektonického priestoru.

Motív včelej architektúry “THE AGREEMENT” je inšpirovaný efektivitou a estetikou prírodných foriem. “THE AGREEMENT” je inscenovanou architektúrou, v ktorej je spojených viacero motívov zo sveta prírody a človeka. Prepája sochársky, architektonický, ale tiež scénografický element, ktoré dokopy predstavujú komplexný produkt – médium, ktoré ako odkaz prezentuje ideu premenlivosti prírody i ľudského sveta. Je to spojenie rôznych technológií a konštrukcií za sklom, za ktorým sa odohráva show pre ľudského diváka.

“THE AGREEMENT” je divadlo, ktoré zohľadňuje špecifické vzťahy roja. Tomáš Gabzdil Libertiny si vyberá partnera pre svoje dielo. Jeho mladé včely, ktoré sa snažia vybudovať domov pre seba a svoju kráľovnú, sú determinované k nadmiernej produktivite a k stavbe diela. Ako autor vstupuje do ich života, napomáha a tvorí im priestor, takpovediac žije s nimi a pozná ich vzťahy a nám ponúka možnosť kochať sa tým, čo by sme spolu s Immanuelom Kantom7 mohli nazvať vznešenosťou a veľkosťou, ktorá je vlastná životu samotnému.

WILDE, Oscar: The Decay of Lying. In: WILDE, Oscar: De profundis and other writings. London : Penguin Books Ltd. 1986, s. 57.
Porov. READ, Herbert: The Philosophy of Modern Art. London : Faber and Faber, 1964, s. 7387.
WILDE, Oscar: The Decay of Lying. In: WILDE, Oscar: De profundis and other writings. London : Penguin Books Ltd. 1986.
WILDE, Oscar: The Decay of Lying. In: WILDE, Oscar: De profundis and other writings. London : Penguin Books Ltd. 1986, s. 57. „As for the infinite variety of Nature, that is a pure myth. It is not to be found in Nature herself. It resides in the imagination, or fancy, or cultivated blindness of the man who looks at her.
Porov. READ, Herbert: The Philosophy of Modern Art. London : Faber and Faber, 1964, s. 73. „Obviously nature is a very flexible term – so flexible that Oscar Wilde found it possible to suggest that nature is the creation of art.“
6 WILDE, Oscar: The Picture of Dorian Gray. London : Penguin Books Ltd, 1985, s. 6. „All art is quite useless.“
7 Porov. KANT, Immanuel: Kritik der Urteilskraft. Stuttgart : Philipp Reclam Jun., 1971, § 25. „Erhaben nennen wir das, was schlechthin groß ist.“ (Sublime is the name given to what is absolutely great.)


written by PhD.Lukáš Jeník and Tomáš Gabzdil Libertíny